“Paths of memory” skupinový dobrovoľnícky EVS projekt, September 2019, Kryoneri Korinthias

activity-3543821_640

PREČO BY SI MAL VYSKÚŠAŤ ERASMUS?

Chcel by si pomáhať a zároveň si plniť svoj cestovateľský sen za lacno?

Presne s takýmito myšlienkami sme sa my,  4-členná skupina nebojácnych slovenských junákov a jednej junáčky, vybrali do sveta. Začali sme obrovskými kuframi, pripravenými na mesiac plný zážitkov, na bratislavskom letisku. Vystupujúc z lietadla si stále neuvedomujeme vzdialenosť medzi nami a všetkým, čo sme doteraz poznali. Pred nami nezostalo ležať už nič iné, len slnečné septembrové Grécko a my, rozpačité skalické ksichty, snažiac sa prečítať príchody vlakov v gréčtine.

Plní zmätených pocitov sme vlastne prikývli na to žiť jeden mesiac v jednom dome s úplne neznámymi ľuďmi, pracovať s nimi na nejakých turistických chodníčkoch a cez víkendy sami, chaoticky sa snažiac dohovoriť po grécky, cestovať.

Smerujúci vlakom do dedinky situovanej v horách a nazývanej Kryoneri sme si každý predstavovali, ako to tam bude asi vyzerať. Ľudí, ktorí sa s nami budú podieľať na projekte a samozrejme, náš hostel. No všetci sme boli ďaleko od reality. Nikomu ani nezišlo na um, že hostel bude jedno nádherné miesto, s ktorým nás už navždy bude spájať silné puto. Dokonale splnil najhlavnejšiu úlohu, a to stať sa naším novým domovom na mesiac.

Mali sme tú česť spoznať skvelých mladých ľudí plných elánu do života. Rýchlo sme sa stali blízkymi priateľmi, od začiatku sme si všetci navzájom vychádzali a tvorili dobrý tím. Cítili sme sa, ako keby sme sa poznali už nespočetné roky. No nebudem klamať, nie vždy to bolo ľahké. Niekedy človek potrebuje svoj pokoj a byť sám so sebou, hlavne po náročnej práci. A to bolo občas ťažké dosiahnuť. Nablízku sa nachádzal stále niekto naladený pozitívnou energiou a na náš duševný relax neprichádzal niekedy čas. Preto sme si tak veľmi obľúbili voľné chvíle po obede. Vtedy totiž nastal čas na poobedňajšiu siestu a skoro každý zaľahol na dve-tri hodinky do postele a upadol do (väčšinou J) nerušeného spánku. Rozhodne sme sa naučili prežiť ako jedna skupinka. Nebolo to len o milých ľuďoch, ale aj o preukázaní ochoty a úsilia riešiť diplomaticky problémy, ktoré nastali.

Hlavný dôvod, prečo sme sem išli, bolo dobrovoľníctvo. Naša úloha spočívala v rekonštrukcii historicky významných chodníčkov, ktoré majú spojitosť s druhou svetovou vojnou a ukrývaním židov. A to, čo sa sprvu javilo byť ľahké, sa nakoniec ukázalo, ako celkom náročná práca. Niekoľko hodín čeliaci vysokým teplotám, práca len s jednoduchými nástrojmi, ako sú hrable, motyka, rýľ, či nožnice – to všetko bolo niekedy vyčerpávajúce (preto tá siesta). Popri tom sme sa naučili aj veľa nového, ako napríklad využívať nástroje čo najefektívnejšie a uľahčiť tak prácu nie len sebe, ale aj ostatným.
Možno sa pýtaš, aké sú teda pozitíva. Jednoznačne pocit úspechu z dokončenej práce, zdieľanie svojej bolesti s ostatnými a spoločný smiech – keď si unavený skutočne to bolí. Vytvoriť chodník a v posledných dňoch projektu ním prechádzať ako jedna veľká „rodina“, vidieť na čom ste pracovali a dokopy dokázali. Počuť od vášho vedúceho: „Hej decká, práve som prešiel celý chodník a nemôžem byť viac ohromený z práce, ktorá sa nám spoločne podarila dosiahnuť.“
Toto všetko za to rozhodne stojí.

Cestovanie. Čo by sme ti mohli k tomu povedať? Ako všetko ostatné, bolo to neskutočné. Vďaka voľnému času, ktorého sme mali pomerne veľa, sme videli kus Grécka. Navštívili sme rôzne mestá, historické pamiatky, boli sme na výlete v múzeu holokaustu,… Pri tom sme spoznali veľa skvelých ľudí, ochotných pomôcť. Možno sme mali len šťastie, no za celý náš pobyt sme sa nestretli s nepríjemným človekom. Raz nám dokonca jedna veľmi milá predavačka v pekárni pomáhala nájsť nejaké ubytovanie v ich meste. A keď sme po márnom snažení nič nenašli, dokonca sa ponúkla, že zavolá kamarátovi, ktorý má veľký dom, či nemôžeme prespať uňho. Plní údivu nevediac, čo na to povedať, sme stáli pred ňou ako obarení. Ochota ľudí bola neuveriteľná. S takýmito ľuďmi sme mohli spoznať pravé Grécko a jeho hodnoty, nie len Grécko ako turistickú atrakciu.
Aby sme boli úprimní, zbožňovali sme víkendy, kedy sme mohli cestovať, no najlepšie spomienky máme z nášho obyčajného života v hosteli s ostatnými dobrovoľníkmi. Hranie basketbalu každý deň, siesta po obede, prechádzanie sa lesom, či kúpanie sa v rieke – na to všetko teraz spomíname s nostalgickou dušičkou, túžiaci to zažiť znova.

Dobrovoľníctvo nám dalo príležitosť stretnúť úžasných ľudí z rôznych kútov Európy. A nehovoríme to len tak zo zdvorilosti. Naučili sme sa veľa o iných kultúrach a zvykoch, postarať sa sami o seba, dohliadnuť na svoj rozpočet, voľný čas a mentálne zdravie.

Ak máš pochybnosti, či vyskúšať dobrovoľníctvo, alebo nie, či vycestovať a spoznať svet, toto je náš odkaz pre teba: „Nešpekuluj a nehovor nie. Sprav to!“

Monika Poláčková, Michal Spiegel, Tomáš Molčán, Robo Krakovský  fotogaléria

FILOXENIA, Intercultural-Environmental Organisation